Ako komunikovať s dospievajúcim

Všimnite si jednu z definícii komunikácie ako takej: „Komunikácia je dvojsmerný prenos myšlienok a informácií, ktorého cieľom je vytvoriť porozumenie v mysliach iných a tým podporiť akciu“. A teraz ruku na srdce, koľkí z nás sa minimálne raz neodchýlili v komunikácii s dieťaťom už od tejto základnej definície? Najmä v tom, či v našej komunikácii s dieťaťom ide naozaj o dvojsmerný prenos? Neuchýlime sa často len ku komunikácii „zhora nadol“?

Často sa dostaneme do situácie, keď nás dospievajúce dieťa „vytočí“ tak, že jednoducho nakričíme, obviníme ho, vytkneme mu všetko, čo je zlé. . . a buchneme dverami. Nedáme mu šancu vyjadriť sa k danej situácii, jednoducho stratíme nervy. Je celkom možné, že po takejto komunikácii by sme za tými zabuchnutými dverami našli naše dieťa ako buď nechápavo hľadí na dvere, lebo sme mu nedali šancu obhájiť sa, alebo, ešte horšie, ako nám v hneve ukáže nejaké veľavravné vulgárne gesto, pretože sme ho urazili, ponížili a nedali priestor. Preto, ak sa chceme vyhnúť takejto chybe napríklad pri neskorom príchode dieťaťa domov, pripravme sa na to ešte pred jeho príchodom a snažme sa nebyť príliš emotívny. Áno, povedzme mu, čo cítime, ale nie tým spôsobom, že ho budeme obviňovať, že je nezodpovedné, nevychované, nemožné. . . . Povedzme mu, že máme strach, keď sa neskoro vracia domov a nevieme, kde a s kým sa nachádzalo. Povedzme mu, že nás mrzí, že nedodržiava dohodu o príchode domov. Povedzme mu, že sa hneváme. Ale neobviňujme ho. Tu je rozdiel medzi kritikou a vyjadrením nášho pocitu, tým mu dáme možnosť komunikácie „zdola nahor“.

Ak sa chceme viac dozvedieť, klaďme otvorené otázky, t. j. také, na ktoré je potrebné odpovedať viacerými slovami, nielen áno alebo nie. Pretože ak sa napríklad spýtame: Nevieš, kedy sa chodí domov? Akú odpoveď môžeme očakávať? „Áno, viem“. A my pokračujeme: „tak teda uvedomuješ si, čo si spravil? „. Odpoveď: „Áno, uvedomujem“.

Touto „diskusiou“ alebo skôr výsluchom sa nedostaneme ďalej, nedozvieme sa popravde nič nové, len v nás bude naďalej kypieť hnev a v dieťati tiež, pretože ho budú otázky unavovať a ponižovať. Ešte viac ho poníži naša nahnevaná reakcia a obviňovanie typu: „vôbec ti na nás nezáleží“, „si ignorant“ a podobne. Snažme sa tomu vyhnúť a dať dieťaťu priestor, aby sme sa dozvedeli od neho skutočnosť, prečo naozaj mešká a dať mu možnosť povedať, že ho to mrzí.