Výchova dospievajúceho dieťaťa

Niekedy by som rada spoznala človeka, ktorý sa ani raz v živote počas dospievania svojho dieťaťa nedostal do situácie, ktorá by ho poriadne nerozčúlila. Neviem, možno sú aj také deti, ktoré sa vždy správajú podľa predstáv svojich rodičov, ale ja také naozaj nepoznám. Poväčšine z nás vie dospievajúce dieťa vytvoriť pekných pár vrások na čele, niekedy aj na duši.

Samozrejme, každý rodič chce pre svoje dieťa len a len to najlepšie. Ale kto z nás pozná na to ten správny recept? Každý si myslí, že ten jeho postup je správny a až keď príde problém, prehodnocujeme, či sme od dieťaťa nežiadali príliš veľa alebo naopak či sme priveľmi „nepopustili uzdu“. Niekedy nám stačí takéto prehodnotenie a samozrejme, rozhovor s dieťaťom. Občas sú to situácie, ktoré nám síce sprvoti „zdvihnú tlak“, ale keď ju zvládneme, povieme si, že to patrí k tomu, že máme doma tínedžéra a neskôr sa na celej situácii už len usmejeme. Niekedy však naopak, tým dobre mieneným „rozhovorom“ celú situáciu len zhoršíme, pretože dieťa ju pokladá za „kázeň“ a hneď sa voči nám naladí nepriateľsky, Potom, samozrejme, spraví pravý opak toho, čo si želáme.

Najčastejšie problémy s výchovou tínedžérov sú totiž v tom, že rodič chce jedno, dieťa chce niečo iné, každý má iné priority a podľa nich koná. Každý z dvojice rodič-dieťa má svoj pohľad na vec a je najmä vecou komunikácie, ako sa ich názory stretnú a na akom postupe sa dohodnú.

Neexistuje univerzálny recept na to, ako s dieťaťom komunikovať a ako ho vychovávať. Rozhodne si neberme príklad od známych, kolegov a podobne, ktorí vyhlasujú, že majú bezproblémové dieťa a nechcime to naše dieťa obrátiť na ich obraz. Zdanie alebo rozprávanie rodičov dieťaťa môže byť klamlivé, nakoľko to ich „bezproblémové dieťa“ môže byť oveľa horšie, ako to vaše, ale buď o tom jeho rodičia nevedia, alebo si nahovárajú, že žiadne problémy nemajú. Poznám viacero detí, ktoré sa pred svojimi rodičmi správali priam ukážkovo, ale len čo boli z dosahu a dohľadu rodičov, správali sa ako „odtrhnuté z reťaze“. Myslím, že mať doma pokrytecké dieťa nie je práve snom ani jedného z nás, je tak? Preto nedávajme dieťaťu za príklad žiadne z tých „dobre vychovaných detí“, majme na pamäti to, že každý človek je osobnosť a podľa toho aj k jeho potrebám, právam a povinnostiam pristupujme. Dieťa potrebuje predovšetkým šancu na to, aby nám mohlo dôverovať. Keď mu budeme len neustále prikazovať, zakazovať, dávať tresty, uzavrie sa do seba a začne nám klamať. Viem, nie je to ľahké, práve preto som spomínala, že jednoduchý recept na to nemá nikto z nás. Ale je na nás, aby sme sa o to aspoň pokúsili, hoci často aj za cenu toho, že sa v niektorej situácii nasilu ukľudníme, zastavíme a v duchu „narátame do desať“ (niekedy aj do sto) a až potom konáme. Môžeme tak predísť zbytočným nedorozumeniam a najmä tomu, že sa nám dieťa začne strácať a vzďaľovať, čo by mohlo mať v budúcnosti veľmi nepríjemné následky.

Napísala Mortysha